Menu

Stalo se před pěti roky

 
Michael Heesemann
 
Bola náhoda, že keď Benedikt XVI. opustil javisko sveta, bol ako neviditeľnou rukou odsunutý jeho erb a objavilo sa znamenie večného pápežstva?
 
                                                  
 
 
 
Vatikán, 28.2.2018 (kath.net) 021 892 – Po tom, čo som sa zúčastnil poslednej audiencie na Námestí sv. Petra, chcel som prirodzene sprevádzať Benedikta XVI. aj pri jeho posledných krokoch ako pápeža. Nielen že to bol historický okamih – prvé dobrovoľné odstúpenie pápeža od r. 1294 – znamenalo to aj prelom v mojom živote. Takmer osem rokov som sprevádzal Jozefa Ratzingera od jeho prvých nesmelých krokov v bielej sutane na jeho cestách, on ma inšpiroval, stretávali sme sa. Nakoniec som mohol zdokumentovať spomienky z mladosti jeho brata Georga („Môj brat, pápež, Mníchov 2011) a vydať a komentovať veľké príhovory pri jeho ceste do Nemecka (Pápež v Nemecku, Augsburg 2011).
Obdivujem jeho intelektuálnu brilantnosť a mám rád jeho skromnosť.
Po prvom šoku zo správy o jeho odstúpení nasledoval ponajprv smútok, potom však úcta a vďačnosť. Obával sa, že v starobe už nebude môcť plniť vysoké nároky, ktoré sám pápežskému úradu pripisoval. A zatiaľ čo mocní tohto sveta sú prilepení na svojich stoličkách, jeho kritická úprimná úvaha o sebe, ktorú si potvrdil v modlitbách, ho viedla k dôslednému konaniu. Pápež, ktorý v príhovore vo Freiburgu v r. 2011 žiadal „odsvetštenie“ cirkvi, k tomu urobil prvý krok. Stiahol sa zo všetkých svetských povinností, aby mohol už len v modlitbách hľadať Boha.  
Tak som na poludnie cestoval do Castel Gandolfa, pápežskej letnej rezidencie nad Albánskym jazerom. Tu, ako oznámili, strávi pápež prvé mesiace po odstúpení. Asi o 17.00 hod. nastúpi v Ríme do pápežskej helikoptéry, posledný raz zakrúži nad Námestím sv. Petra a asi o 17.20 hod. pristane na športovom letisku v blízkosti apoštolského paláca. O  17.30 sa posledný raz ukáže verejnosti a povie ľuďom niekoľko slov.
Keď sme o 16.00 hod. prišli do Castel Gandolfa, bolo námestie pred palácom už plné, mnohí ľudia mali transparenty s rozlúčkou s pápežom. Iba pre tlač bol  rezervovaný malý areál pred studňou na námestí, kam sme sa prebojovali. Tak sme mohli z najlepšej pozície sledovať, ako obe sprievodné helikoptéry pápeža preleteli nad nami, ako sa Švajčiarska garda rozostavila a ako potom nastal veľký jasot.
Presne o 17.36 hod. sa pápež Benedikt XVI. objavil na balkóne pápežskej rezidencie, z ktorého visel veľký tmavočervený koberec s jeho osobným erbom.   Ešte raz pozdravil masu ľudí, poďakoval sa za ich sympatie, priateľstvo a náklonnosť a s ľahkým zármutkom v hlase vyhlásil:
„Už čoskoro nebudem pápežom, nebudem najvyšším pastierom Katolíckej cirkvi. Som jednoducho pútnik, ktorý nastupuje na poslednú etapu svojej cesty. Ale chcel by som naďalej svojím srdcom, svojou láskou, svojou modlitbou, svojím myslením, so všetkými svojimi duševnými silami pracovať pre všeobecné blaho, pre blaho Cirkvi a ľudstva.“
Pripúšťam, mali sme slzy v očiach. Ešte raz sa ukázala veľkosť v pokore tohto muža, ktorý zložil najvyšší úrad na zemi, pápežský úrad, aby bol už len jednoduchým pútnikom, modliacim sa človekom. Jedným ako my všetci, ibaže Bohu trocha bližšie. Ešte raz zakýval ľuďom a požehnal ich. Potom sa otočil a zmizol vo vnútri svojej rezidencie.
V tom okamihu sa stalo niečo, čo v nás všetkých vyvolalo úžas, ba čo hraničilo so zázrakom. Po celý čas bolo takmer bezvetrie v Castel Gandolfe, vlajky, ktoré domáci zavesili na oslavu tohto historického dňa na oboch stranách námestia, viseli na stožiaroch ako mokré handry. Až keď sa zjavil pápež, začal sa červený koberec pomaly a takmer nepozorovane hýbať. No v okamihu, keď Benedikt XVI. opustil balkón, zavial prudký závan vetra. Odvial koberec s pápežským erbom nabok a ukázal, čo doteraz musel skrývať: Tiaru, korunu pápežov so skríženými kľúčmi sv. Petra, ktorá je súčasťou erbu Alexandra VII. (1665-67) nad portálom apoštolského paláca.
Pontifikát sa skončil, čo zostalo vytesané do kameňa na večnosť, je Petrova služba samotná, pápežstvo, o ktorom už Ježiš povedal, že ho pekelné brány nepremôžu (Mt 16,18). Potom bolo opäť úplné bezvetrie, koberec sa nehýbal, až kým ho pápežskí komorníci nezvinuli a odniesli dovnútra.
Bola to náhoda, že v tom okamihu, keď Benedikt XVI. opustil javisko sveta, bol ako neviditeľnou rukou odsunutý jeho erb a objavilo sa znamenie večného pápežstva? Ešte stále tomu nemôžem uveriť ...
 
 Kathnet    slov. překlad Z. Gluhichová